Mám obdobia, keď s obavou dvíham telefón. Obávam sa, že budem musieť opäť povedať "nie"…

Nedá mi nespomenúť jednu pani, ktorá mi cez leto volala, že na záhradkách je mačiatko, o ktoré sa starala jej mama. Stará pani sa už ale vracia do mesta do bytu a malú tigrinku si vziať do bytu "predsa nemôže". A to aj napriek tomu, že s jej psíkom spinkávala v košíku. Ukecala ma, dohodli sme sa, že sa stretneme u veterinára. Mladá pani tam však malé mačiatko iba nechala a zmizla. To mačiatko je depozitka Pipa. Dnes je už očkovaná, sterilizovaná a stále v depozite čaká na svojho človeka.

Pipa

Tá istá pani mi o pár týždňov volala znova. No nepýtala sa, ako sa má to malé mačiatko, ňou "zachránené", kdeže! Volala, že jej kamoška má kocúrika, zavrela ho do pivnice, lebo jej dcérka ho zachránila a mám ho vziať. Odmietla som - depozit plný. No predstava mačiatka zavretého v studenej pivnici ma zas dostala. Spolu s tou jej kamarátkou nasľubovali hory-doly, že ho prídu pozrieť, donesú granule, povarujú… Nič z toho sa nestalo. Ten kocúrik sa volá Fredy, je to najväčší maznák, očkovaný. On si, našťastie, medzičasom už svoj nový domov našiel.

Raz večer o pol desiatej, v obyčajný pracovný deň, mi zvonil telefón. Po zdvihnutí som len počula: "Mám ďalšie mača…" A vraj ak ho ja nevezmem, pôjde späť na ulicu! A bola to tá istá "záchranárka". To už som bola dosť nahnevaná, lebo som si uvedomila, že ma hlúpo vydiera, že ho vzala s ulice s tým, že ho, samozrejme, prevezmem. Inak by si ho ani nevšimla.

Celý týždeň som mala vážne chorého depoziťáka na hrane života, k tomu 10 ďalších a prácu, rodinu… Vyblafla som do telefónu, že si vyprosím taký prístup, že ma vydiera, a že žiadne mača nevezmem, že sme plní. S odstupom času sa hanbím za svoje správanie. Ak mám na svedomí chudiatko mačiatko, ktorému som tým podpísala ortieľ smrti, je mi to ľúto. Ale…

Ľudia nevedia, a často nechcú rozumieť, ako fungujeme. Že chodíme aj do práce, a tiež sme aj gazdinami a matkami. Depozitným mačkám platíme kŕmenie, podstielku… A telefónne účty a výdavky na benzín. A aj tolerancia a podpora rodiny má svoje hranice. To už nehovorím o napätých vzťahoch v rodine, keď nemôžme ísť na dovolenku, lebo sa nemá kto postarať o plný depozit, alebo nie je za čo, lebo depozitky niečo stoja. Rodinní príslušníci sú chtiac-nechtiac vtiahnutí do víru zachraňovania mačiek. Návštevy, telefonáty…

Nesťažujem sa, robím to dobrovoľne, s láskou, vďaka depozitovaniu vznikli krásne priateľstvá. Žiaľ aj sklamania - niekedy naozaj nechápem správanie niektorých ľudí.

Ďalšia z vecí, ktorú nedokážem pochopiť - niekto prejaví záujem o niektorú z mojich depozitiek, ale… V adopčnej dohode sa zaviaže, že, napríklad, dlhosrstá depozitka bude žiť vo vnútri, a keď bývajú v dome, tak s bezpečným výbehom. Von teda nebude chodiť vôbec, alebo iba cez deň a najlepšie, keď sú doma aj majitelia. No potom zistíte, že mačka nebola ani v prvú noc vnútri a žila v schátranej šope. V tomto prípade som bola mačku vziať späť aj za cenu toho, že bývalí majitelia ma osočujú kade tade a nechcú si priznať, že keby neboli klamali, mohlo byť všetko ináč. Mohla tam ísť iná cica, pre ktorú by takéto podmienky boli vhodné a mohlo jej tam byť dobre.

Alebo niekto prejaví záujem o konkrétnu mačku a chce ju na von, aj napriek môjmu vysvetľovaniu, že mačka 5 mesiacov nebola vonku, že nemá zimnú srsť. Ak, jedine ju pomaly zvykať od jari, keď sa oteplí. Zas mi začne dotyčný/dotyčná nadávať, že môžem byť rada, že chce urobiť dobrý skutok a adoptovať si mačku. Som taká náročná, sebecká, že vlastne neviem čo chcem? Nechcem umiestňovať, potom mám plný depozit a nechcem nič prevziať…

Našťastie sú aj takí, ktorí to chápu a držia nás nad hladinou. Či už sú dnes hrdými majiteľmi našich depozitiek, alebo nám pomáhajú a stanú sa členmi nášho OZ, kúpia si kalendár, vydražia si niečo z aukcie, alebo sú pre nás oporou a povzbudzujú nás. Našťastie sú aj takí, ktorí pochopia, keď im vysvetlíme situáciu, priložia ruky k dielu a spoločne sa nám podarí nejakého mačacieho nešťastníka zachrániť. Keď už nič iné, aspoň nás neurážajú a chápu, že tak ako oni, niekdy nemôžme ani my. Je veľa takých, ktorí sami zachránia mačku z ulice a nechajú si ju.

A teraz moja ostatná (obávam sa, že nie posledná) nepríjemná skúsenosť: Nedeľa predpoludním - varenie, pečenie, vcelku pohoda. A do toho telefonát známeho, ktorý sa vraj práve pozerá na mačiatko, ako pobehuje pred ich barákom a narieka… Že mám prísť a vziať ho. Znelo to ako príkaz. S ľútosťou som mu povedala, že nemôžem. Momentálny stav v žiarskom depozite bol 19 depozitiek… Hľadala som riešenie, ktoré on akceptovať odmietol, lebo by musel pomôcť viac, než zdvihnúť telefón. Býva v byte sám a má jedného psíka, no mačiatko prichýliť odmietol, ani k rodičom ho nechcel vziať na dedinu. Tak som ho poprosila nech mu dá aspoň jesť a zložila som. A bolo po peknej nedeli.

Trápila som sa, čo s mačiatkom bude, no môžem zachrániť všetky mačky v našom meste a širokom okolí? Podľa akého kľúča mám postupovať? Ktoré mám vziať a ktoré nie? Keď niet kam… Mám ich v byte, v depozitnej miestnosti (za ktorú si platím mesačný nájom), v "dočaskách" u kamarátok.

Popoludní som išla ku kamarátke, ktorá na pár dní prichýlila dve mačiatka, pre ktoré sme už ale mali domov. Rozprávala mi, ako jej známy volal, že mu niekto prehodil cez múr mačiatko a nech ho príde vziať, keď odchytáva mačky z ulice na sterilizáciu. Ja som sa jej zas priznala, že jedno mačiatko som tiež nebola zachrániť.

Keď som od nej odchádzala, na parkovisku som videla pobehovať malinké mačiatko a za ním sa plížili dve plaché pouličky (ktoré sme pred časom s touto kamarátkou vysterilizovali). Mačky ho otĺkali, chrániac si svoje územie. No obíďte ho! Keď som vzala malé uplakané, ufúľané mačiatko do náručia, stíchlo a od únavy hneď zaspalo ako drevo.

Z paneláku vybehla kamarátka Zuzka a jedna suseda, ktorá počula ten mačací nárek až do bytu. Zízali sme na to spiace čiernobiele klbko a rozmýšľali, čo ďalej…

Jacob

Nuž, malý hrdina dostal meno Jacob, má sa k svetu, a zatiaľ je u tej susedy, ktorá má doma tri vlastné mačky. V žiadnom prípade u nej teda nezostane natrvalo. Jacob si užíva bezpečia a pohodlia plnými dúškami a aj hneď zajtra je pripravený odísť do nového domova :-).

Ozaj, to mačiatko, kvôli ktorému mi volal známy v nedeľu dopoludnia, bol Jacob. A vraj videl, ako ho vzal jeden mladý pár na ruky a spolu odišli. Ja viem kam. O pár ulíc ďalej, prehodiť ho cez plot. Takže to drobča si ma aj tak našlo.

Patrilo by sa ale napísať aj nejaký záver. Nuž, pravdepodobne je to posledný prijatý depoziťák na dlhú dobu, takže tých odrieknutých mačiatok bude,žiaľ, viac… Je to jasná matematika - príjem prevyšuje dopyt. Verte mi, nie je nič horšie ako povedať "NIE", keď sa už opäť nedá. Ale je to jediná cesta, ako zachrániť aspoň tie, čo už v depozite a v dočasnej opatere máme.

A tak čakám na ďalší telefonát : "Zachránil som mačku, príďte si ju vziať!"